Červenec 2015

Nedodržaný sľub - Jednorázovka

29. července 2015 v 20:58 | Vaness |  špeciály a jednorázovky
príbeh je o Karin,ktorá je zaľúbená do svojho najlepšieho kamaráta.

"Karin."
"To je pekné meno. Ja som Matej." "Zdraví ma."
"Mňa tiež." Podala som mu ruku a zatriasla ňou.
Som z iného mesta a začala som chodiť na túto školu. Prvý chlapec, ktorý sa mi prihovoril bol on. Chlapec, ktorého skutočne ľúbim. To bolo naše prvé stretnutie pred dvoma rokmi. Bola som siedmačka na základnej škole. Práve teraz som deviatačka. Sú to už 2 roky čo ľúbim toho istého chlapca. Sme najlepší kamaráti spolu s Dianou. Diana je moja kamarátka už od detstva a na školu prišla so mnou.
***
"Také teplo." Sťažovala som si. "Ani mi nehovor." Povedal Maťo a utrel si pot z čela. Sedeli sme na lavičke a čakali Dianu. Zaujímalo by ma čo si teraz myslí Maťo. Búcha mu srdce ako mne teraz? Je nervózny, že sme tu samy? Asi nie... dali sme si sľub, že budeme navždy kamaráti a nezaľúbime sa. Ja som to porušila hneď v ten deň, ale celé tie dve roky si to na mne nevšimol. Ale asi je to moja chyba... ja som tá, ktorá sa hrá na nevinnú. Vždy keď sme sami, užívam si to, pretože keď je tu Diana nemám čas rozmýšľať nad tým, či ma ľúbi alebo by som mohla skúsiť nejaké triky.
Matej celý zčervenal.
Čože? Hádam ma nepočul!
"Dnes sa chcem priznať Diane, že ju ľúbim. Pomôžeš mi?"
"Čože?"
"N- Nepomôžeš?"
"A Ale... však... j- jasné! Prečo by nie?" Krivo som sa usmiala. P- Prečo? Ja nechápem. On ľúbi ju? Ale, však ten sľub... "Už dva roky sa jej to pokúšam povedať, ale povedal som si, že dnes bude ten správny deň."
"Ale veď!"
"Čo? Fajn, ak nechceš pomôcť."
"Chcem len... ako ti mám pomôcť?" "Vytrať sa."
"Akože teraz?" Náhla zmena osobnosti? Nechápem. "Nie, neskôr."
"Aha, fajn." Len mi nehovor, že jemu sa páči Diana! To snáď... *Chytila som si ruky* Tá krava!... ale vedela že ho chcem. "Som tu." Povedala udychčane Diana. "Kde si bola?" Opýtal sa. "Nakupovať." Vybrali sme sa na zmrzlinu. Ja som si dala citrónovú, Maťo čokoládovú a Diana jahodovú. Oni dvaja sa k sebe presne hodia! Keď sú naj kamaráti všetko je v poriadku. Majú také isté záujmy... ale veď, ja tiež. Pomôžem mu s ňou. Aspoň bude šťastný on.
"Hej. Dia, no nie je podľa teba Matej zlatý?' Opýtala som sa. Matej sa na mňa udivene pozrel. "Áno to je! A ešte aký!" "Prestaňte! Budem sa červenať." On to vie perfektne skryť. Červená sa kvôli nej po celý čas a vraj je to od tepla... ale čo... robím to isté.
Blížil sa večer a ja som si nastavila falošný budík. Zrušila som ho, zatiaľ čo to vyzeralo tak, že som to zdvihla. "Haló? -- Mami? --- Aha, fajn hneď som tam. - Čau. - "Prepáčte ale musím isť narýchlo domov. Tak ja idem. Majte sa."
"Ahoj!"
"Thank you!... A- ahoj." Poďakoval sa a ja som odišla.
Samozrejme odišla som len na oko. Schovala som sa za krík. Mobil som vrúcno držala a čakala čo sa stane. Prechádzali sa a potom si sadli na lavičku. "Diana, vieš posledný týždeň si sa mi vážne zapáčila. Nechceš so mnou chodiť?" Ak je Diana kamarátka tak povie nie! .. "M- Matej... ale vieš čo? Chcem!" Povedala a pobozkala ho. D- Diana!
Na druhý deň sa Matej prišiel chváliť, že spolu chodia. Radovala som sa s ním, ale vo vnútri sa moje srdce rozpúšťalo. "Nech vám to vydrží." Povedala som s krivým úsmevom. "Ďakujem." Chodili spolu už týždeň. Vyzerali spolu vážne pekne. V jednom kuse sa bozkávali, atď. A ja som musela hrať nekonečné predstieranie, že som šťastná s nimi. Celé noci som plakala a utápala sa v zlosti, že som taká nemožná. Ak by som mu povedala hneď v ten deň, že som sa do neho zaľúbila... bolo by to možno iné alebo by sa naše priateľstvo ani nezačalo. .. Na druhý deň: Prišla ku mne prespať Diana. Jedli sme pukance a pozerali horor. Na to, že s ním chodí, som stále jej kamarátka... aj keď ju teraz vážne nenávidím. "Ináč Karin. Nehneváš sa, že s ním chodím?" Opýtala sa ma. "Nie, to vážne nie. Už ho neľúbim." "To je dobre...."
"Si v poriadku?" Opýtala som sa.
"Sľúb, že mu to nepovieš ok?"
"No... fajn." Jasné že poviem ! Začala si sním chodiť aj keď vieš že ho ľúbim.
"Ja prestávam chcieť Maťa. Ja neviem, proste v tú chvíľu som si myslela, že ho chcem, ale teraz neviem... zhnusil sa mi." Čo? Ako sa ti mohol zhnusiť? "Takže, to s ním nemyslíš vážne?" "Nie. Neviem, ale kým si nenájdem lepšieho tak náš vzťah bude pokračovať." "To mi je ľúto. Ste spolu zlatý." "Vážne? Nemala by si byť z toho šťastná?!" Zadivila som sa jej. "Nie." "Karina!" "No?!" "Nepovieš mu to, že?" "Počúvaj Dia! Ak si myslíš, že by som nechala kamarátku, tak ako ty mňa, tak si na omyle! Ja by som nikdy nezačala chodiť s chlapcom mojej kamarátky, ktorá ho ľúbi." "Však si povedala, že ho už neľúbiš!" "Dobre, ale ty si s ním začala chodiť ešte predtým, keď si vedela, že ho chcem." "Si falošná!" Povedala, odišla a tresla dverami. Tak ja som falošná? Však ona nechala svoju kamarátku kvôli inému. Tento týždeň to bolo asi prvý krát čo som sa s ňou rozprávala, pretože v jednom kuse bola s ním! ... Prečo sa cítim vinná? ... Ach bože... zajtra to musím povedať Maťovi nech sa deje, čo sa deje. Ráno som išla do školy. Počkala som si kým bude Matej sám a išla som za ním. "Ahoj!" Usmiala som sa. "Dobré ráno." Zasmial sa. "Vieš,... včera som sa rozprávala s Dianou."
"A? Dnes ideme do aquaparku." Asi mu chce dať koniec v aquaparku.
"Povedala mi, že sa jej hnusíš."
"Ale prosím ťa. Hádam nežiarliš, tak hovoríš výmysly." Trochu sa nahneval. "Jasné, že nie! Je to pravda." On mi neverí? Nechcem sa s ním pohádať. "Karin. Nechaj to tak proste ako sme. Ak si zamilovaná do mňa v poriadku, ale ja ľúbim Karin a nie teba."
Tak toto bolelo. Počuť to, bolo strašne ponižujúce.
"Nechcel som ťa rozplakať." Povedal a zotrel mi slzu. "Nechaj to tak, ale len aby si vedel, keď ťa nechá, za mnou nechoď." Povedala som tichým hlasom a išla na čerstvý vzduch. Čo to má znamenať? Vždy bol takýto hnusný? Alebo sa začína aj mne hnusiť? ... To nie. Ešte aj teraz keď som bola s ním, som sa červenala. Prečo... ľúbim tú nesprávnu osobu? .. Hnevám sa na neho. Srdce bolí a ja mám chuť urobiť samovraždu. Utiekla som zo školy. Vrátila som sa domov a plakala. Nevydržím to. Išla som dole do kuchyne a zobrala nôž... priložila som si ho ku krku... a odložila som ho späť. "Neoplatí sa... stratiť život kvôli osobe ktorú ľúbite, že? Ale čo mám urobiť s pocitmi!" Neustále na neho myslím.
*Cŕŕŕn*
zdvihla som mobil. "Haló?" "Ty si niečo hovorila Matejovi? Si hrozná krava!!!" A zvesila. Prepáč, ale byť zaľúbená je ... Hneď som zaspala. Zaspať o 9:36 nebolo najlepšie. Keď som vstala bolo 16:28. Obliekla som si nejaké plavky a nato som si dala šaty. Mierila som do aquaparku. Potom, ako som uvidela Mateja a Dianu som sa skryla. Sledovala som ich celú tú dobu, ale musím povedať, že Diana je riadne nevychovaná! Schválne sa na neho lepí. Priblížila som sa k nim o niečo viac. Tesne predo mnou hrali ľudia volejbal. "Kde sú?" Nevidím ich! ... V tom ma trafila volejbalová lopta do hlavy. Veľký náraz a ja som spadla. "Prepáč." Prišiel ku mne chalan a postavil ma zo zeme. "Nevadí. To je v poriadku." Super! Teraz ich vidím! "Nechceš si s nami zahrať? Si z našej školy." "Uhmm dobre." A tak som si zahrala zo siedmakmi z našej školy. Bola to zábava, aj keď sú mladší. Všimol si ma aj Matej, ale ten bol okamžite zaslepený Dianou. Po niekoľkých minútach bol Matej rozrušený. Pravdepodobne mu to už povedala. Diana odišla a on tam ostal sám. Nevedela som, či mám ísť za ním. Ale je to jeho chyba, že mi neveril. Nechala som ho tak. Prešla som popri ňom a obišla ho. Opustila som aquapark a kráčala domov.
***
Stláčam tašku.. Bojím sa ísť do školy. Aká bude Diana? A o to horšie Maťo. Celú noc som nespala... ale viem, že to pre niečo bolo dobré. Dnes poviem Maťovi ako sa cítim a nakoniec, keď dopoviem môj milostný príbeh o ňom, mu poviem, že s ním ostanem kamarátka. Budem sa snažiť na neho zabudnúť. V škole ma Diana ignorovala a Maťo do školy neprišiel. Po škole som išla za ním. Zazvonila som mu. Otvoril mi dvere a ja som vošla dnu. Boli sme ticho... až nakoniec bolo počuť jeho tichým hlasom: "Prepáč, že som ti neveril." Ja som sa pozrela do zeme a rozmýšľala, čím mám začať. "Chcela by som sa ti k niečomu priznať. Takže si sadni a počúvaj, dobre?" Trochu sa vyľakal, až si nakoniec sadol. "Pamätáš si náš prvý deň? V ten deň som sa do teba zaľúbila. Čo znamená, že celé tie roky som bola do teba zaľúbená. Držala som to v sebe a každú chvíľočku som si s tebou užívala. Predstavovala som si veci, ako napríklad, že sa spolu prechádzame, bozkávame a iné veci. Asi vieš načo narážam. Vždy, keď som bola s tebou, musela som skrývať svoje červené líca. Moje srdce búchalo o sto-šesť a vždy si myslelo, že ju aspoň z kamarátstva pobozkáš. Lenže ty si takto myslel na Dianu, že? ... Nikdy som nemyslela na to, že by som sa ti priznala s mojimi citmi a teraz... keď sme už posledný rok na tejto školy a naše cesty sa rozdelia... som si myslela, že by som sa ti mohla priznať, ale ty si presne v ten deň povedal, že ľúbiš Dianu. Moje srdce stvrdlo, plakalo, krvácalo. Pomohla som ti a sledovala vás. Neviem prečo. Vážne neviem prečo. Prečo som sa musela zaľúbiť práve do teba. Dva roky som žila s tým, že som porušila sľub, aby sme sa do seba nezamilovali. Keď som počula, že si zamilovaný do nej odľahlo mi, ale vytvoril sa ďalší kameň na srdci. Nevydržím to tajiť. Aj práve teraz keď viem, že miluješ Dianu, nie mňa a viem, že ma odmietneš. Prosím ťa ostaňme kamaráti. Aj napriek tomu, že ťa milujem!" Objal ma.... "Prečo som si neuvedomil, že ty si tá pravá? ... Skúsim to s tebou.. a budem ťa milovať tak veľmi... ako ty mňa. Všetko ti vrátim... pretože teraz si moja jediná kamarátka, ktorú nechcem stratiť... a chcem byť s tebou navždy... navždy ako pár.

Bez teba - časť druhá - budúcnosť

28. července 2015 v 18:54 | vaness |  Dielové


***


"K-Kde sme to?" Nesmelo som sa opýtala.
"Neviem.A hlavne,čo sa so mnou teraz stane."
"Ha?! S tebou? Nie náhodou snami?" Divila som sa.
"A prečo snami?"
"Lebo keby si ma tam vtedy nezastavil nestalo by sa to!"
"No pravda! Keby si tam vôbec nebola nič by sa nestalo!"
"Debil!"
"Klamárka!"
"Komár!"
"Čiernovláska!"
"Blond!?"
"Dosť! Sme ako malí!"
"A to vadí?"
"Nie,ale počkať! Pre mňa je toto ako kráľovstvo.Pretože tuto cítim strašne veľa ľudí. A...A...A ani jedného mága alebo démona."
"Č-Čože!?"
"Cítim tu len ľudí."
"K-Kde to sme?"
"V budúcnosti."
"Ako."
Vybrali sme sa do mesta. Videla sme tie krásne prerobené budovy. Nejaké vozidlo,ktoré išlo na 4-kolesách,vysielačky cez ktoré volali (mobil). Len sme otvárali oči. Ten magický portál nás preniesol do 21.storočia. Nie je tu ani jeden démon alebo mág. Rozmýšľali sme čo teraz,ale náš rozhovor vždy skončil s hádkou. Bála som sa čo ďalej.
"No tak!"
"A-Ale ja tu neprežijem!"
"Mňa to vôbec nezaujíma! Ty budeš hladná,ale ja tu mám potravu všade!"
"Si hnusný,Cloud!"
"Hahahah. Tak sa maj."
Nechal ma tu samú. Ale...som slobodná. A v tomto meste už nie som iná. Som tu rovnaká ako iný ľudia. Spať by som mohla aj na tráve. Ale čo potrava a pitie?

***


"Ahoj. Čo to robíš?" Opýtala sa ma.
Divila som sa. Tá žena prišla ku mne a prihovorila sa mi. Mala čierne dlhé vlasy a hnedo-žlté oči.
"Nie si stadeto? Rozumieš mi?"
"Áno. Rozumiem. Vieš ja som utiekla z domova."
"Ja tiež."
"Vážne?"
"Áno. Ale teraz už bývam sama. Možno by som ťa zobrala k sebe. Ak chceš. Ale musela by si mi pomáhať."
"Jasné!" Usmiala som sa.
"Som Sofia."
"Nanami."
"Takže Nana."
"Nana.." To je pekné meno. Ale zobrala mi príponu -mi. To mám zato,že budem u nej? O.o
Otvorila dvere.
"Mám tu izbu naviac,takže ak si tu poupratuješ kľudne by si tu mohla ostať. A mám tu ešte brata,takže sa za neho ospravedlňujem."
"Ďakujem. A prečo?"
"Volá sa Sebastian. A nie je priateľský."
"Máte divné mená."
"Povedala tá pravá." Usmiala sa Sofia.
"Pravá?"
"No to sa tak hovorí."
"Aha."
"No a teraz sa pusť do riadenia."
"Dobre."
Pozametala som. Aj keď som v budúcnosti nezmenilo sa to až tak. Je tu technológia a moderné oblečenie. Potom čo všetko mi Sofia po ceste sem povedala som bola prekvapená. Neveria na upírov a dokonca robia aj filmy. Zistila som strašne veľa vecí.
"Je hotová! A vypadá celkom pekne!"
"Wau! Urobila si tu poriadok. Ale nemáš tu veci. Nevadí môžeš si zatiaľ zobrať moje."
"Ďakujem."
Dala sa mi najesť a potom som išla von. To mesto je dosť veľké a krásne. Ani mi nechýba to mesto,v ktorom som sa narodila. Ale keď už tak rozmýšľam...Čo robí Cloud? Isto už si našiel byt a už-Prečo na neho rozmýšľam ! Ách !!
"Nanami!!!!!" Zakričal niekto.
"Cloud?!"
Skryl sa za mňa.
"Čo sa deje?" Opýtala som sa pyšne.
"Tá dievka je démon! Pokúšal som sa z nej vypiť krv a ona sa vyzula a s tými topánkami ma naháňa a chce ma s nimi udreť!!!"
"A čo ja s tým?"
"Zachráň ma!"
To dievča prišlo. A ako aj prišlo aj odišlo. Asi sa ma zľaklo pfff.
"Ďakujem." Poďakoval.
"Ako ti to ide?"
"Ešte nijako."
"Ja mám už byt a všetko."
"Čože?!"
Odišla som.
"Nesleduj ma!" Zakričala som.
"Čo budeme robiť? Pamätáš? Dovoľ mi u teba prespať."
"To sa opýtaj Sofie."
"Sofie?"
"Je to jej byt."
Nakoniec Sofia dovolila.Ale bude spať v mojej izbe! SPOLU!
Nemohla som nič iné robiť ako len súhlasiť. Mohla som sa okúpať a najesť. Tá vaňa bola strašne pohodlná. Nemali sme také staré budovy alebo tak. Ale keď sa pozriem aké urobili ľudia zdá sa to nemožné.


***


Zavrela som dvere a ľahla si. Cloud bol preč a vrátil sa len o 22:36.
Ľahol si ku mne.
"Hrôza." Prehovoril.
"Aj ja si myslím. Sme tu natlačený."
"Ľahni si na mňa."
"Čože?"
"Nie že by som chcel. Ale bude viac miesta. ... A som hladný."
"Choď sa najesť."
"Haló! Zabudla si? Ja som upír."
"Tak uhryzni Sofiu."
"Ja som pil krv len zo zvierat. Ešte som človeka nemal."
"Tak si budeš musieť zvyknúť."
"To viem."
"No."
"Z teba sa napiť nechcem."
"J-Ja by som ti ani nedala." Začervenala som sa.
Cloud radšej zaspal,zatiaľ čo ja som sa bála,že sa ma bude chcieť napadnúť. o.o



Bez teba - časť prvá - útek

27. července 2015 v 17:37 | vaness |  Dielové

***


Ešte v živote som nebola v spoločnosti. V prítomností mágov,démonov alebo upírov. Už od svojho narodenia som videla len služobníctvo,svojich rodičov a sestry. Ostatná rodina nevie,že existujem. Rodičia ma skrývajú pred ostatnými. Prečo? Som žena zo šľachtického pôvodu,bez mágie. Čo znamená,že som sa nenarodila ako démon alebo mág,ale ako obyčajný potomok. Moja matka sa volá Lolerina,ktorá je mág. Môj otec Berthery je démon. Miria a Rilia sú moje sestry,ktoré majú mágiu. Len ja sa volám Nanami bez mágie. A s radosťou vám oznamujem,že dnes mám 18 rokov sa pokúsim ujsť z tohto zámku. Nevydržím to tu. Chcem vedieť ako vypadá more,ako vypadá normálny obchod a ako to u ľudí chodí. "Nanami!" Zakričala Miria.
"Áno?"
"Skry sa. Prídu sem slávni mágovia,takže tu nebuď na hanbu."
"Okey."
Zatvorila som sa v izbe a začala kričať do vankúša. Ale dačo ma napadlo! Zišla som dole po schodoch a zobrala som si služobnícke šaty. Chcela som vidieť slávnych mágov. Tak som sa prezliekla za slúžku a pohostila ich. Matka bola zmyslov zbavená a moje sestry tiež,keď ma videli. Môj otec mi daj najavo,že som aspoň k niečomu dobrá.
"Táto služobná sa vám veľmi pobodá! Ale samozrejme nemá tie čarovné oči ako máte vy. Táto služobná je odpad." Povedala jedna z mágov.
Matka sa usmiala a povedala:"Bohužiaľ áno."
"Podať ju upírom by nebol zlý nápad. Aspoň by sme neboli nepriatelia." Povedala Rilia.
Ja som sa krivo usmiala a odišla.
Vrátila som sa do svojej izby. "Č-Čo to?" Ešte aj ako slúžku ma ponižujú? Aspoň,že som celej svojej rodine dala do čaju bylinky-tvrdý spánok. Usmiala som sa a Ľahla si do postele. Len počkať kým tí mágovia odídu a moja rodina hneď zaspí. Vstala som z postele a začala sa česať. Obliekla som si šaty. Dala som si balerínky aby sa mi ľahšie utekalo. Zobrala som si peniaze, a jedlo do tašky.


***


Išla som do kuchyne v ktorej nikto nebol. Otvorila som si kľudne okno a vyskočila cez neho.
"Nádhera!" Vykríkla som. Nemohla som sa vydýchať toho vzduchu. A nemohla som spustiť oči z tej krásnej prírody. Toto mesto je krásne! Vstúpila som na trávu. A pomaly začala kráčať sama nevedieť kde. Bola už veľka tma a ja som sa objavila kto vie kde. Ale mám pocit,že tomuto sa hovorí les.
Zrazu som počula nejaké kroky za mojím chrbtom. Vykríkla som.
"Neboj sa." Ozval sa mužský hlas. "Si v poriadku?" Opýtal sa.
"Á-Áno. Kto si?"
"V-Volám sa Cloud. Som mág a ty?"
M-Mág?! "J-Ja som Nanami. Som úpir." Musím zaklamať.
"Upír? Och!"
"Stalo sa niečo?"
"Keď si upír prečo voniaš ako človek?"
Zistil,že som klamala?
"J-Ja som démon!"
"Nebola si upír?!" Opýtal sa.
"Pomýlila som sa."
"Chápem. Ja som klamal tiež. Som upír."
"Aha. Tým pádom ti môžem ukradnúť dušu." T-To nie!
"Pff hahaha! To máš odkiaľ?"
"P-Prečo?"
"Tu vládnu upíri."
"Čože?"
"Klamem."
"Odporný upír."
"Chutný človek."
"Povedala som,že som démon!"
Priblížil sa ku mne.
"Ostaň tam!"
"Tak ma zabi."
T-To nie! ...
V tom sa zastavil.
"Necítiš niečo?" Opýtal sa.
"Č-Čo?"
Zrazu pred nami sa objavil veľký kruh,ktorý sa stále pohyboval a krútil. Vypadal ako vír.
Bol strašne silný. Nebyť stromu,už by ma tam vtiahol.
"P-Pomoc!" Zakričal Cloud.
Mám ho tak nechať? Veľký kruh sa prestal točiť. Cloud vstal zo zeme. Prišla som k nemu. Veľký kruh sa ukázal znovu a vztiahol nás obidvoch.


***


"K-Kde to som?...Z-Zato možeš ty Cloud!" Povedala som a j*bla som mu po hlave.
"Č-Čože?!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!"

Ďakujem za prečítanie prvej časti, Dúfam,že sa vám poviedka zapáči. Hovorím,toto je len prvá časť :D to zaujímavé sa ukáže v budúcej časti.


Bez teba - úvod

18. července 2015 v 12:04 | Vaness |  Dielové

Bez teba



hl. postava: Nanami

žánry: romantický,mágovia,upíri,komédia,fantasy,stredná škola


Príbeh:
Nachádzame sa v 19.storočí,kde sú mágovia,upíri a rôzne démonické bytosti. Tomuto svetu vládne kráľ a kráľovná,ktorý majú 3 deti. Prvá novorodená sa narodila bez mágie. Druhá bola mág a tretia démon. Avšak čo myslíte? Mohli by mať kráľovná a kráľ šľachtické dieťa,ktoré by nebolo mág ani démon? Za toto je Nanami uväznená v ich zámku. Má zakázané chodiť vonku a ukazovať sa v spoločnosti. Jej rodičia jej existenciu zavrhli, a tak sa o ňu vôbec nezaujímajú. Na svoje 18. narodeniny sa zúfalo pokúša dostať z toho zámku a už sa do neho nikdy nevracať. Stretne však záhadného chlapca,ktorý sa s ňou bude pokúšať o rozhovor. Lenže potom ako zistí,že je upír a tú celú dobu sa ju pokúšal napadnúť sa pred nimi ukáže brána do budúcnosti. Veľký magický portál smerujúci do budúcnosti,ktorý ich stiahne so sebou. Brána sa zavrela. Nanami a záhadný chlapec sa budú pokúšať prežiť v budúcnosti bez mágie.

stav: DOKONČENÝ

časti:

14 z 14

časť prvá - útek
časť druhá - budúcnosť
časť tretia - práca?!
časť štvrtá - Nemáš ma rád?
časť piata - Dosť
časť šiesta - Výročie (1)
časť siedma - Výročie (2)
časť ôsma - Musíš ho zviesť!
časť deviata - dážď
časť dvanásta - Pravá láska
časť trinásta - oklamaná


Poprosím vás o chvíľu strpenia pri príbehu - bude sa pomaly rozvíjať ^^

Himiko - časť ôsma - Posledné slová

17. července 2015 v 11:46 | Vaness |  Dielové
časť ôsma: Posledné slová

***


Ticho.
"H-Himiko??"
"Himiko!!" Kazeya sa rozbehol za ňou.
Začal plakať a objímal ju v náručí.
"Himiko! Himiko! Preber sa! Himiko! Ešte musíme byť spolu... Milujem ťa! Vážne ťa milujem! Himiko!"
Chlapec vystúpil z auta. "Č-Čo som to urobil? Okamžite išiel volať záchranku.
Všetci prišli k Himiko.
Amélia začala plakať.
"Je to moja vina."
"N-Nie je Kazeya." Povedala Himiko.
"Ale je!" Začal plakať ešte viac.
"Ja som,,,to urobila s radosťou." Chytila mu tvár.
"Vstaň himiko!"
Sanitka prišla a Himiko zaniesla do nemocnice.

***


O tri mesiace:
"Počuli ste už o tej Himiko z 2.A?"
"Ano! Zrazilo ju auto."
"To nie je všetko! Vraj to spravila schválne."
"Áno! Hovorí sa,že to urobila pre Kazeyu."
"Asi ďalšia z jeho fanyniek,že?"
"Ľutujem ju."
"Nerozprávajme sa o nej."
"Presne! Môže nás prísť v noci strašiť!"
"Hahahahaha."
*otváranie dverí*
Obidve dievčatá sa vystrašili.
"Prestaňte! Hara a Hunami! Himiko to urobila preto,pretože chcela!" Ozvala sa Amélia.
"Ty si jej nevedela pomôcť."
"Ak by sa dalo. Urobila by som čokoľvek." odišla a buchla dverami.
V Améliinej mysli:
"Všetci len ohovárajú Himiko a Kazeyu! Nikto nevedel,čo všetko sa mohlo stať! Himiko,,,
je mŕtva."
Buchol jej po zadku.
"K-Kazeya nerob!" povedala Nanami.
"Haha! Prečo? Sme tu sami."
"To je pravda! K-a-z-e-y-a-k-u-n?"
"Prestaň. T-Takto mi už nehovor."
"Prečo? Pripomína ti to Himiko? Povedz mi niečo o nej."
"A vieš čo? Áno! Pripomínajú mi ju každé hnedé dlhé vlasy! Spôsob pridávať príponu -kun. Proste všetko. A načo ti to bude? Má tu stačiť to,že to bolo jediné dievča do ktorej som sa nechtiac zamiloval."
"A ešte ju miluješ?"
"Áno."
"Tak prečo si s inými ženami?"
"Pretože,,,hľadám dievča,ktoré by sa Himiko vyrovnalo."
"Vážne? Pretože ťa každá ohovára na škole,že keď už idete na to ju vyhodíš z bytu."
"Môžeš ísť aj ty."
"Č-Čo?"
"Vypadni!" Zobral ju za ruku,vyhodil za dvere, a zabuchol.
Každá chce len to. Vtedy,,,ma Himiko strčila, a s rukami spadla rovno na auto. Rozbila sklo, a sklo jej prerazilo krk. Keď prišla záchranka,len ju zobrala a na druhý deň nám povedali,že je mŕtva. Jej otec je v strašnej depresií. Naša trieda smúti, a ja sa hnusným spôsobom snažím na Himiko zabudnúť. Môj brat ochvíľku príde z práce.

pustite si ju :3 a čítajte


Mám čas,že?
Rozbehol sa vonku.
Utekal..Utekal.....Stál pri...
Č-Čo by sa stalo ak..*Stúpil hlbšie do mora* *kráčal hlbšie a hlbšie* Potopil sa celý. Znášam sa,že? ... Bol na dne. Kráčal v mori.
"Čože? J-Ja nedýcham? A rozprávam v mori!"
Čudoval sa sám.
Ale kráčal ďalej,,Ďalej.
"K-Kto je ta žena?"
Prišla som si po teba.
"H-Himiko?"
Videla som ťa. Videla som ako si sa topil. Tak som vstúpila do mora, a teraz.
Poď...poď so mnou.
"Aby sme mohli byť spolu,,,,"
"Navždy"

***


Na druhý deň sa našlo ...mŕtve telo. Mŕtve telo s úsmevom na tvári.





takže dúfam,že sa vám koniec páčil :D Dúfam,že nikto nečakal,že sa Kazeya utopí.
Všetkým ďakujem za prečítanie celej poviedky. Prosím ohodnodte a okomentujte ^^

Himiko - siedma časť - Narodeninová oslava

16. července 2015 v 14:24 | Vaness |  Dielové
Siedma časť - narodeninová oslava

***

Prekvapene som sa len nechala unášať jeho bozkami. Zaľúbil sa do mňa? Alebo znova si zo mňa robí srandu? Áno. Nenávidí svojho brata, a preto nechce aby som bola s ním. Odstrčila som ho.
"Nenávidí ťa! A vieš čo? Ja s tvojím bratom budem!" Povedala som a odišla.
Debil jeden. *Plač*

***


On je hrozný! Pobozká ma a,,,bolí ma už z toho hlava. Radšej som si zobrala tašku a mierila do školy.
"Himiko? Nepôjdeš zajtra ma Kenjiho narodeniny?" opýtala sa ma Amélia.
"Na Kenjiho? Ale ja ho vôbec nepoznám."
"To nevadí. Povedal,že si so sebou môžem niekoho zobrať."
"T-Tak fajn. A kto tam bude?"
"Neviem. Jeho kamaráti z detsva. To znamená,že tam bude aj Naruse."
"T-Tak fajn pôjdem."
"Super! Pôjdeš aj dnes so mnou do obchodu? Chcem mu niečo kúpiť." Radovala sa Amélia.
"Dobre,Dobre."
Na všetko som odpovedala áno. No teraz ma zaujímal iný problém. Kazeya neprišiel do školy. Prečo asi?
Nebudem si sním trápiť hlavu.
O 14:00 sme išli do obchodu. Rozmýšľala čo všetko mu môže kúpiť. Mňa napadlo,že keď už spolu chodia, nech mu kúpi šiltovku,kraťasy alebo nejaký sprej. Vyberali sme dosť dlho.
O 15:02 sme vyšli z obchodu.
"Uff! To ale bol nákup!" Sťažovala si Amélia.
"To áno. Kúpila si mu šortky,kraťasy,tričko,topánky a video hry. Čo viac by si prial."
"Nie je to málo? A vieš čo? Poďme kúpiť aj čokoládku."
Strávila som s ňou celý deň. A úprimne bol to pekný pohľad na jej milučkú tváričku,ktorá sa raduje o 106.
Niektoré vzťahy sú naozaj pekné a zábavné. Priala by som mať taký. Nie len také,ktoré sa týkajú bozkávanie a podobne.
Byť spolu celý deň. Chodiť spolu do parkov atď. Každý deň. A nie len týždeň. :/
Rozlúčili sme sa spolu a ja som kráčala domov.
Rozmýšľam,že by nebolo zlé ak by som začala chodiť s ním. Myslím Narusea.
Ale ak by som začala s Kazeyom už by mi nevadilo,že by si so mnou len hral. Využila by som všetky tie chvíle,ktoré by som sním mohla stráviť. A nie ako vtedy. Všetko som robila čo chcel on. Jediné čo som robila bol festival. Shuro/Shiro to je spomienka na môj prvý vzťah. Milujem ho. >_<
Ľahla som si po večere do postele, a zaspala.
Medzitým Kazeya:
"Už je 22:00? Fú tak to už len ľahnúť do postele a zaspať. Totiž...zajtra bude moja šanca zbaliť Himiko." :)


***


Ráno som vstala. Najedla som sa ako vždy. Zapla si telku a čakala do 13:00.
Mala prísť Amélia a spolu pôjdeme na jeho oslavu. *klop*
"He? Už je tu? veď je 11:32." Otvorila som dvere.
"Himiko! Urob mi niečo s vlasmi! ˇ^ˇ Celé ráno sa trápim a neviem čo snimi!"
"Hah.Dobre,dobre."
Zapletala som jej vlasy a dala dopredu. Ofinu mala pekne vyžehlenú. Takže bola rozkošná.
Ja som si dala kvietkované šaty. Vlasy do gumičky.
Už bolo 13:00 a práve sme vychádzali z môjho domu.
"A kde vlastne býva?"
"Je to dosť ďaleko." Zasmiala sa.
Rozprávali sme sa a stretli sme aj Naruseho. Bol v obleku. Bol taký pekný. :3
Stáli sme na prechode. Ale čo nevidieť? Na druhom konci prechodu stál Kazeya. V obleku!! Srce začalo silnejšie búchať a ja som nevedela stáť na jednom mieste. Semafor zablikal na červenú.
Kazeya začal kráčať ku nám.Nevedomky,že tesne pred ním bolo auto.
Nohy začali utekať sami od seba. Ruky strčili Kazeyu,,,
--

-
-
-
-
-
-
-
-
-
-
-





-
-
--
-
-
-
-
-
--
-


A auto zasiahlo mňa.


Himiko - šiesta čast - srdce

14. července 2015 v 13:31 | Vaness |  Dielové
šiesta časť: srdce

***

Vo štvrtok som išla do školy zase bez uniformy. Dala som si jemne rúž a vlasy do gumičky. Neustále som si opakovala,že s Kazeyom je už koniec. Vyspala som sa s ním a teraz je už iba na ňom,či žiarliť bude alebo nie. Ja prestávam myslieť na moje všetko poprvé a začínam nový život.Prešla som okolo Kazeyu akoby nič, a sadla si do lavice. Presedela som 6 hodín pozerajúc sa von oknom a myšlienkami vedľa. Neviem prečo ale mala som pocit,že ma Kazeya sleduje. /._./


***


Po škole som si zašla na karaoke. Samozrejme,že nie sama - s Améliou. Naším zámerom bolo spoznať fajn chlapca a mať fajn vzťah. Stretli sme vážne sympatických chlapcov. No my sme tam boli jediné ženy. Ostatní chlapci. Jeden bol strašne rozkošný, a milý. Bol plachý a ja s mojím správaním by som ho len vystrašila. Druhého už balila Amélia. Tak som išla baliť tretieho. Úprimne nebol až taký špatný. Čierne vlasy a piercing. Vyzeral ako Kazeya. Sadla som si k nemu, a moje srdce začalo okamžite búchať rýchlo. Divila som sa svojím pocitom. Je to normálne? Žeby existovala láska na prvý pohľad?
"Ahoj. Som himiko." Vyšlo nejak zo mňa.
"Čau.Ja som Naruse." Zasmial sa.
"Koľko máš rokov?" Opýtala som sa.
"20 a ty?"
"Aha si odo mňa starší. Ja mám 17."
"Tak potom chodíš na strednú,že?"
"Áno,chodím."
"To je fajn. Mám tam dvoch súrodencov."
"Hah. Takže sa budeme vidieť častejšie."
"To je celkom možné. Ale nechodím pre nich."
"Aha a ako sa volajú?"
"Prvá je Azura a-"
Prerušila som ho. Poznám ju z videnia. Je to metalistka?"
"No áno. Počúva Rock,metal a podobne. Má piercing a nie len jeden. Proste áno. Hrá aj na gitare."
"To je super." Čo teraz? Už sa nemám o čom rozprávať!
"Poznáš Kenjiho?"
"Kto to je?"
"Ten,ktorého teraz balí tvoja kamarátka."
"Aha vidím." Nevšimla som si ho. Je vážne pekný! Blond a jasnomodré oči. :3
"On má 16."
"To vážne? Nevypadá."
Naša konverzácia pokračovala. Je to vážne milý chlapec. Ale taký bol aj kazeya. *Plesk po tváre* Nerozmýšľaj len a neho! Väčšinou si sama prikážem veci. Rozprávam sa sama so sebou. Ale o tom nikto nemusí vedieť. XD
"Nezájdeme niekam?" Opýtal sa ma.
"M-Môžme." Začervenala som sa.
"Môžme ísť k nám. Ukázala by som ti sestru a môjho brata."
"T-To je milé."
"Tak poďme."
Išli sme k nemu. Išli sme hore. .
"Ináč už som ti to hovoril? Máme dom aj byt. Dom po mame a byt po ocovi.Teraz ideme do domu."
"A kde sú teraz?"
"Mŕtvy."
"T-To mi je ľúto!"
Otvoril dvere.
"Kazeya! Azura! Som doma!"
"Č-Čože? Kazeya?"
"Akú dievku si dnes doniesol? Už to bude po piate ale aj tak sa nezamiluješ,že?" Ozval sa Kazeya z obývačky.
"Buď ticho. Táto je fajn." Povedal.
"Brat môj. Na mňa nemáš mal som ich 20 a zamiloval som sa len do jednej." Postavil sa z gauča a išiel k nám na chodbu.
Skryla som sa za ňom.
"Naruse. No tak ukáž kto to je." Povedal Kazeya.
"To je Himiko."
"H-Himiko?!" Divil sa Kazeya.
"Nevedela som,že je to tvoj brat." Povedala som. Bože! Taká hanba.
"Vy sa poznáte?" Divil sa Naruse.
"Chodil som s ňou."
"Čože?" Divil sa Naruse.
Bola som ticho. Strašne to bolo pre mňa trápne.
"Nerobte tu hluk." Prišla Azura. Zobrala Kazeyu so sebou. A nám s lízatkom povedala,že máme ísť do izby.
Išli sme.
"J-Ja radšej odídem."
"Nie,však už sa nám to raz stalo."
"S kým?"
"S Améliou."
"T-To vážne?" Tá mrcha! Nepovedala nič! :T
Pobozkal ma.
Zčervenala som. Prečo sa to takto zvrtlo?
"P-Prepáč neuniesol som sa."
"T-To je v poriadku."
Moje srdce búcha,nie? To znamená,že som do neho zamilovaná. Takže je v poriadku...ak ma bude bozkávať.
PIATOK:
Išla som do školy. Včera sme sa len bozkávali, a rozprávali. Neviem prečo ale som rada,že sa nestalo nič vážnejšie.
Kazeya sa na mňa ani nepozrel. S porovnaním zo včerajškom to vypadá ako keby som bola dnes duch a včera hviezda.
Na veľkú prestávku som išla na strechu. Bolo mi strašne. Skôr...cítila som sa ako prostitútka. Prestala som s Kazeyom a začala som si s jeho bratom. *Slzy* A prečo teraz plačem? Kazeya mohol byť s inou! Tak prečo ja nie?!" *Plač*
Som to najhoršie dievča. Začnem si s iným aby som zabudla na toho. Ale keď stretnem Kazeyu všetky spomienky sa vrátia. Ja to nevydržím. Ale aj tú pomstu som si vychutnala.
Po škole som mala v skrinke lístok:
"Príď dnes k nám. Brat ťa bude čakať.
Kazeya."

***


Stála som pred ich domom. Otvorila som dvere a vošla dnu.
"Naruse?" Opýtala som sa.
"Dnes tu nie je." Povedal Kazeya.
"Však ma čaká,nie?"
"Ani Azura tu nie je."
Bola som hotová. Čo to?
Kazeya ma oprel o stenu.
"Si vážne mrcha. Najprv ma necháš ťa využiť. Potom mi to vrátiš a využiješ mňa. Donútiš ma sa do teba zaľúbiť,pričom mi nehorázne búcha rýchlo srdce a červenám sa. Potom ma začneš ignorovať a začneš si s mojím bratom?! ;) Odteraz si pod mojím dohľadom.















Himiko - piata časť - Cieľ

2. července 2015 v 22:11 | Vaness |  Dielové
Piata časť - Cieľ

***

Shuro je moja jediná spomienka na Kazeyu. Keď,že ho už nemilujem..tak...stále si ťa budem vážiť. *Pripučila si ho k sebe*
Si môj najlepší kamarát! *usmiala sa* S Kazeyom sa nám rozišli cesty..Ale on bol ten,ktorý zrútil všetko krásne. Kvôli tomu musím kráčať po ceste nenávisti.Nie,dá sa to nazvať po temnote,hah. Pomsta,to je asi jediné načoo teraz myslím.

opening:

***

V stredu som išla znova do školy bez uniformy. Dala som si tričko s krátkou sukňou. Samozrejme,že to bolo úmyselné.
Lepili sa na mňa chlapci schválne pred Kazeyom. Nasmerovala som ich tým smerom. Ale on len uhol pohľadom a išiel preč.
Po škole som znova išla za ním. "Kazeya!" Skočím na neho.
"Čo chceš?"
"Chcem byť s tebou. Bože, tí chlapci sa stále na mňa lepia ale nemôžu pochopiť,že milujem iba teba. A preto ťa nenechám byť s inou."
"A čo sa stalo s tvojou pomstou?"
"Myslíš,že som toho schopná? Kvôli tebe si obliekam také krátke sukne."
Začervenal. "Ale ja som ťa len využil!"
"Mne to nevadí! Dám si svoje číslo. A stále keď budeš sám ma môžeš zavolať?"
"Čo to hovoríš? Nemôžem mať len jednu."
"No dobre!" *Podala som mu lístoček s mojím číslom* Odkráčala som preč.
On s pýchou odišiel.
Vrátila som sa naspäť do školy. Odpočúvala som všetky dievčatá, a teraz presne viem,ktoré budu dneska s Kazeyom.
Keď už skončili poslednú hodinu išla som za nimi.
"Čau! Nanami! Vieš,že som včera bola s Kazeyom?"
"Čože? Kto si?"
"Som Himiko. A chodím s Kazeyom. Proste to s ním skonči. On miluje mňa. Iba ťa využíva keď nie si sním."
"Ale"-"Počkať! Ja chodím s Kazeyom!" Vykríkla Ami.
"Tak počúvajte! Ami a Nanami! Ja chodím s Kazeyom! On vás iba využíva! Ste do neho zamilované?"
"Ešte nie."
"Ee...nie som!"
"Ja sa volám Himiko! A počúvajte toto! Ja budem jediná,ktorú bude Kazeya milovať! Takže prestaňte s ním chodiť! A nezamilujte sa do neho! Zbohom!" Odkráčala som preč.
Pff toto bolo úžasné! Úplne ako keby mi Kazeya patril. *Položila si ústa na pery* Dnes budeš môj.
Potom som išla do obchodu. Nevedela som čo si mám obliecť v noci ku Kazeyovi. Zobrala som si úplne krátku sukňu a polovičné tričko.
Keď sa už stmievalo ľahla som si na posteľ a čakala na telefonát. Presne o 18:00 mi začal zvoniť mobil.
"Prosím?"
"Tu je Kazeya."
"Áno?"
"Poď ku mne."
"Ale však ty nemôžeš byť s inou."
"Nanami povedala,že dnes nemôže. A Ami sa vraj so mnou už nechce stretávať. A ty si povedala,že keď budem sám môžem ťa zavolať,nie?"
"Jop!"
Zložila som mobil a išla k nemu.
Otvoril mi dvere a hneď mi vylepil facku.
"He?"
"To máš zato,že si nahovorila Nanami a Ami tie zlé veci!"
"Nenahovorila." Tie sprostane mu to povedali? ty kokos...
"Neklam!"
"Dobre! Dobre! Tak áno! Schválne som to urobila aby sme boli spolu."
"Prečo sa o mňa tak snažíš?"
"Pretože,,,Pretože vždy budeš pre mňa ten najdôležitejší človek v mojom v živote! Aj napriek tomu,že si ma odhodil ako handru!" Naschvál som sa rozplakala.
"Ty si pako." Objal ma.
"Prečo si ma odkopol? Prečo!" Začala som viac plakať a objala som ho. Počúvala som ako jeho srdce bije. A čo nevedieť? Búchalo o stošesť!
"T-Tak prepáč. Fajn? Už sa ti nebudem miešať do života."
"Nie." Pritiahol ma k sebe. "Dnes som mal mať nabitý večer. Dáš mi pokoj, ale až po našej poslednej noci."
Vyspali sme sa spolu. A bolo to úplne iné ako minule. Teraz bol celý červený a tak milo vzdychal. Predtým na ňom bolo vidieť,že rýchlo,rýchlo len nech to mám za sebou. Na konci toho som ho objala a poďakovala mu za všetky tie nádherné chvíle.
"Do riti. Si naozaj rýchla." Zasmial sa.
"To určite musel byť tvoj najlepší a najrýchlejší sex!" Zasmiala som sa.
"Nie,nebol. A ďakujem za využitie času."
"T-Tak zbohom..." Povedala som a odišla.
Kazeya zavrel dvere.
*Ruku si dal pred ústa* "Čo to so mnou je?"

***

Jupíííí! Vyspala som sa s ním! A dala mu zbohom! Využila som ho ako aj ona mňa. Takže,,,to bola len štvrtina toho čo som mala urobiť. Zajtra budem s ostatnými chlapcami a na Kazeyu sa ani nepozriem. Lenže len na ňom bude,či mu to bude vadiť. Ale úprimne,,,aj mne búcha srdce o stošesť.


Predchádzajúca časť
následujúca časť