Říjen 2015

Nádej umiera posledná - Osamelá - 5.časť

15. října 2015 v 14:43 | Vaness |  Dielové
pre čítateľov: Prepáčte, že to tak trvalo :/ nemala som čas a keď áno využila som ho na to, aby som chodila vonku. Samozrejme, že aj vy sa trz musíte učiť a nemáte čas, takže vás poprosím o každú jednu z vás o koment, aby ste napísali pre koho to mám písať a kto to číta. Vopred ďakujem. (ak budú kmnty menej ako 2,prestanem písať)

3. August 2015. Nedeľa:
"Čo teraz?...Daj mi sem tú mapu!" Zakričala som a vytrhla mu z ruky. Zúfalo som hľadala miesto kde sme. Ale nič. Toto je ako horor. Iba jeden z nás prežije! A nakoniec sa ukažú démonické bytosti, ktoré nás zožerú. o_o "T-Taji! P-Poďme na sever! Ak nájdeme nejaké vyvýšené miesto určite chytíme signál."
"Dobre." Roztrhal mapu.
"Čo si to stravil?!" Opýtala som sa a buchla ho po ramene. "Už to nepotrebujeme nie?" Opýtal sa. Je to skutočný idiot. ;_; Zobrala som mapu zo zeme, ktorá bola rozthanná na 4 kúsky. Dala som si ju do bundy a išla vlastnou cestou. "Kam ideš?" Opýtal sa ma.
"Čo sa staráš. S takým idiotom nejdem nikde."
"Fajn." Povedal a išiel iným smerom.
Okej...prehnala som to. A teraz som tu úplne sama. Bola tma... ja som blúdila lesom. Možno učiteľia zistili, že sa nevraciame, poslali pre nás nejaké auto, ktoré nás pojde hľadať, že áno? Bola som celá zablatená a chytala ma únava. Vzdychla som si. Čo ak ma znásilnia? .. Hah a kto líšky? Ináč netrpím samomluvou? Stratil sa aj on? Určite nie...on je už tam s nimi. Schúlila som sa do klbka a začala som plakať. Je mi zima, som hladná, smädná a osamelá. ;( Postavila som sa a išla ďalej. Kráčala som a kráčala. V tom som započula zvuky v kríkoch. Vyľakala som sa. Neviem,či by som mala utekať alebo ostať tak. Možno je to človek,ktorý je z mojej škole. Alebo,ktorý ma zneužije. Začala som utekať a kričať. Ako inak som sa pošmýkla a padala dole kopcom. (áno,kričala som popritom) Ešte som urobila pár kotrmelcou. A teraz fakt, ak by ma aj našli, nespoznajú ma. Až taká som špinavá. No,nič išla som ďalej. Normálný človek by sa asi po*ral,ak by bol sám v lese. Ale viete čo som urobila ja? Niečo,čo by ma mohlo napadnúť už úplne skôr! Vybrala som si z batohu sluchátka a llampičku. Pustila hudbu a zapla lampičku. Spievala som si popritom a kľudne šla kde ma len napadlo. Potom som sa vyzliekla,dala som si pyžamo a nato moje normálne obleččnie a zima mi nebola. A ďalej som kráčala. Zrazu predomnou bol kopec. Napadlo ma, že keby som išla hore tak by som mohla chytiť signál. Ale prešla som len pár metrov a hneď som sa zošmykla dole. Tak som to obišla a chcela to skúsiť u opačnej strany.
Medzitým Taji:
"Konečne som našiel ten vodopád." Opláchol si tvár a išiel hore kopcom. Oddýchol si a vybral si z batohu jedlo a pitie. Najedol sa a skúsil chytiť signál. "Pecka! Mám aj keď dosť slabý." Zavolal učiteľovi a opísal akou cestou išiel. Po niekoľkých hodinách ho našli. Odviezli do tábora, kde mu ponúkli jedlo. "Taji? Kde je Tayuya?" Opýtal sa učiteľ. "Do rit*!" Zakričal. "Vy ste sa rozdelili?!" Zakričal učiteľ. Učiteľ sa jej skúšal dovolať, ale nič. Poslal pre ňu auto, aby ju išli hľadať. "Vidíš? ...Nie som idiot. Nakoniec si sa stratila ty. Ale dúfam, že nie si mŕtva."


***


4. August 2015. Pondelok, ráno:
"No dosť!" Ja to už s*rem! Celý čas tu len nadávam. Celá som premočená, pretože v noci pršalo. No, ale našťastie som našla úkryt. Našla som tam chatu, v ktorej som prespala. Keď som vošla dnu lampičku som si položila na ten drevený stolík a ľahla si na zem. O takej 2:00 sa mi vypla. Tak som po celej chate hľadala batoh,v ktorom som mala baterky. Udrela som sa do dverí, do stola a do steny. Nechala som to tak, a nejak zaspala. A teraz? Som kto vie kde. Stala som o 6:00, najedla som sa posledného chleba, ktorý som mala v batohu a hneď som vyrazila. Po niekoľkých hodinách som si sadla a uvedomila som si,že celý čas som nešla hore, ale dole. Neviem, čo tu mám robiť. Môj posledný výlet dopadol takto.
Pred hodinou v tábore:
"Nenašli sme ju. Celú noc sme hľadali ale nič sme nenašli." Taji urobil dve kroky dozadu. "Čo ak...je mŕtva. Prečo som sa s ňou len rozdelil?" Premýšľal. Prišla učiteľka,ktorá išla druhým autobusom. Mela akoby priletela ku Tajimu a hneď sa ho opýtala,že kde je Tayuya. "Zabijem ťa ak ju nenájdu!" Vyhrážala sa mu. "Viem,je to moja vina." Povedal Taji. Učitelia sa rozhodovali,čo urobia. "Ja napíšem Taye sms,ak náhodou chytí signál príde jej." Napadlo Melu. "Áno, ale prídu jej aj 23+ zmeškaných hovorov." Povedal učiteľ. "Nie 23. Ale 45." Povedal Taji. "Ty máš odkiaľ jej číslo?" Opýtala sa Mela. "Sme kamaráti od detsva." Povedal Taji. "Je ti to vlastne ľúto?" "Ja...neviem. Neni mi z toho nijak zle. Iba hovorím,že mi je to ľúto." Mela mu vylepila facku. "Tayuya...mala pravdu. Si idiot!"
"Deti,sadnite si! Chceme vám niečo oznámiť. Vraciame sa späť do nášho mesta. Vaša spolužiačka sa asi stratila a nám neostáva nič iné,len odniesť vás domov, a my pôjdeme hľadať Tayuyu." Prehláslili.
"Ona je už mŕtva." Vykríkol jeden zo spolužiakov. "To nehovor!" Vykríkla Mela.
Tayuya:
"Som úžásna!" Vykríkla som. Neviem síce, čo to bolo ale našla som daľšiu chatu. Utekala som k nej a zaklopala. Otvorila mi jedna teta. "Dobrý deň, prepáčte ale mohli by ste mi ponúknuť kúsok vody?" Opýtala som sa. Chvíľu na mňa pozerala ako na mimozenšťana ale potom ma pustila dnu. Dala sa mi napiť a najesť. Poďakovala som sa. "Prepáčte, ale mohla by som sa opýtať, kde končí tento les? J-Ja som sa stratila." Opýtala sa ma, že ako som sem prišla. "So školou na výlete. Boli sme v skupinách, ale ja som sa oddelila a skončila som takto." Vzdychla som si. "V akom meste bývaš?" Opýtala sa ma. Odpovedala som jej. Bolo to dosť ďaleko. Bola ticho. Tipnem si..ale určite má nad 60. Bola milá a tichá. A keď rozprávala bolo ju ledva počuť. ♫píp♫ prišla mi sms. Páni, mala som 45 zmeškaných hovorov. Nakoniec mi prišla sms od Meli:"Kde si? Tayu! Strašne sa o teba bojím! :( My ideme už preč do nášho mesta. Žiješ? Zabijem Tajiho! Určite!" Heh,vedela som,že ona bude jediná,ktorú budem najviac zaujímať. "Som v poriadku,teraz som u jednej veľmi milej tety,ktorá mi dala jesť aj piť. Potom sa ti ozvem." Odpísala som jej. "Hah. Všetci ma hľadajú." Povedala som. Teta sa usmiala a povedala:"Ja mám vnuka,ochvíľku by mal prísť. Ak chceš mohol by ťa odviesť domov." "Ďakujem vám veľmi pekne. Budem vám pocelý život dlžná." Povedala som. "To nič nie je,len neviem kedy sa vráti. Ak chceš môžeš sa ísť zatiaľ osprchovať." Ponúkla mi kúpeľ. Išla som sa okúpať,vybrala som si z batohu veci a dala som si ich. Neunesia ma, že nie? A pustí ma domov. Napadali ma rôzne myšlienky,že táto teta je kriminálnik, a čo jej vnuk? Možno je to drogový díler. Príšla som do kuchyne a sadla som si. Teta sa na mňa usmievala. Opýtala sa ma, koľko mám rokov. "14." Vypúlila na mňa oči. Vraj vypadám strašne dobre, že keď budem mať 30 budem vyzerať veľmi mlado. "Ďakujem vám veľmi pekne." V tom prišiel jej vnuk. Mal asi 18? "Starká, kto to je?" Opýtal sa,pričom si ma celú obzeral. Posadila ho za stôl a dala mu jesť. "Nie som hladný." Povedal. "To nevadí, najedz sa." Nakázala mu. Chlapec sa najedol a opýtal sa ma,že kto som. "Ehm-Volám sa Tayuya. Mám 14. So školou sme boli na výlete a ja som zablúdila." Predstavila som sa. "Chápem, nebývaš tu, že áno." "Áno." "No, ale neverím,že máš 14. Nemáš 9?" Opýtal sa ma. "Nie." Zamračila som sa. Zasmial sa. "Kľud robil som si srandu." Teta sa ho opýtala, či by ju tam neodniesol. Súhlasil, ale pozdejšie. Vraj je unavený a potrebuje odpočinok.
-
"Odpísala ti Tayuya?" Opýtal sa Taji. "Nie! Mám vybytý mobil." Povedala Mela a vystúpila z autobusa. Všetci sa vrátili domov. Učitelia nasadali do aut a išli ju hľadať.


***


5. August 2015. Utorok:
♫píp♫ Prišla sms od Tayuyi. "Som v poriadku,teraz som u jednej veľmi milej tety,ktorá mi dala jesť aj piť. Potom sa ti ozvem." Čítala Mela sms. "Chudina! Určite od hladu už mala halucinácie. *Začala plakať.* Už ju nikdy neuvidím."